saṅkhadhamaupamā (DN 23.12-빠야시 경, 고둥 부는 사람 비유)
10. pāyāsisuttaṃ, saṅkhadhamaupamā (DN 23.12-빠야시 경, 고둥 부는 사람 비유)
426. “tena hi, rājañña, upamaṃ te karissāmi. upamāya midhekacce viññū purisā bhāsitassa atthaṃ ājānanti. bhūtapubbaṃ, rājañña, aññataro saṅkhadhamo saṅkhaṃ ādāya paccantimaṃ janapadaṃ agamāsi. so yena aññataro gāmo tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā majjhe gāmassa ṭhito tikkhattuṃ saṅkhaṃ upalāpetvā saṅkhaṃ bhūmiyaṃ nikkhipitvā ekamantaṃ nisīdi. atha kho, rājañña, tesaṃ paccantajanapadānaṃ manussānaṃ etadahosi — ‘ambho kassa nu kho eso saddo evaṃrajanīyo evaṃkamanīyo evaṃmadanīyo evaṃbandhanīyo evaṃmucchanīyo’ti. sannipatitvā taṃ saṅkhadhamaṃ etadavocuṃ — ‘ambho, kassa nu kho eso saddo evaṃrajanīyo evaṃkamanīyo evaṃmadanīyo evaṃbandhanīyo evaṃmucchanīyo’ti. ‘eso kho, bho, saṅkho nāma yasseso saddo evaṃrajanīyo evaṃkamanīyo evaṃmadanīyo evaṃbandhanīyo evaṃmucchanīyo’ti. te taṃ saṅkhaṃ uttānaṃ nipātesuṃ — ‘vadehi, bho saṅkha, vadehi, bho saṅkhā’ti. neva so saṅkho saddamakāsi. te taṃ saṅkhaṃ avakujjaṃ nipātesuṃ, passena nipātesuṃ, dutiyena passena nipātesuṃ, uddhaṃ ṭhapesuṃ, omuddhakaṃ ṭhapesuṃ, pāṇinā ākoṭesuṃ, leḍḍunā ākoṭesuṃ, daṇḍena ākoṭesuṃ, satthena ākoṭesuṃ, odhuniṃsu sandhuniṃsu niddhuniṃsu — ‘vadehi, bho saṅkha, vadehi, bho saṅkhā’ti. neva so saṅkho saddamakāsi.
"대신(大臣)이여, 그렇다면 그대에게 비유를 들겠습니다. 비유에 의해 여기 어떤 현명한 사람들은 말의 뜻을 이해합니다. 대신이여, 옛날에 어떤 고둥을 부는 사람이 고둥을 가지고 변방으로 갔습니다. 그는 어떤 마을에 갔습니다. 가서는 마을 가운데 서서 세 번 고둥을 분 뒤에 고둥을 땅에 내려놓고 한 곁에 앉았습니다. 대신이여, 그러자 그 변방에 사는 사람들에게 이런 생각이 떠올랐습니다. ㅡ '여보시오, 이렇게 탐(貪)하기 마련이고, 이렇게 원하기 마련이고, 이렇게 집착을 유발하기 마련이고, 이렇게 묶이기 마련이고 이렇게 열중하기 마련인 이 소리는 누구의 것이오?'라고. 함께 모인 뒤에 그 고둥을 부는 사람에게 이렇게 말했습니다. ㅡ '여보시오, 이렇게 탐(貪)하기 마련이고, 이렇게 원하기 마련이고, 이렇게 집착을 유발하기 마련이고, 이렇게 묶이기 마련이고 이렇게 열중하기 마련인 이 소리는 누구의 것이오?'라고. '존자들이여, 이것은 고둥이라는 것인데, 이것에게 이렇게 원하기 마련이고, 이렇게 집착을 유발하기 마련이고, 이렇게 묶이기 마련이고 이렇게 열중하기 마련인 이 소리가 있습니다.' 그들은 땅에 내려놓은 그 고둥에게 ‘소리를 내시오, 고둥 존자여. 소리를 내시오, 고둥 존자여.’라고 말했지만 그 고둥은 소리를 내지 않았습니다. 그들은 그 고둥을 뒤집어놓고, 옆으로 놓고, 다른 쪽 옆으로 놓고, 바로 세우고, 거꾸로 세우고, 손으로 두드리고, 흙덩어리로 두드리고, 몽둥이로 두드리고, 칼로 두드리고, 이리 흔들고 저리 흔들고 또 흔들면서 ‘소리를 내시오, 고둥 존자여. 소리를 내시오, 고둥 존자여.’라고 말했지만 그 고둥은 소리를 내지 않았습니다.
“atha kho, rājañña, tassa saṅkhadhamassa etadahosi — ‘yāva bālā ime paccantajanapadāmanussā, kathañhi nāma ayoniso saṅkhasaddaṃ gavesissantī’ti. tesaṃ pekkhamānānaṃ saṅkhaṃ gahetvā tikkhattuṃ saṅkhaṃ upalāpetvā saṅkhaṃ ādāya pakkāmi. atha kho, rājañña, tesaṃ paccantajanapadānaṃ manussānaṃ etadahosi — ‘yadā kira, bho, ayaṃ saṅkho nāma purisasahagato ca hoti vāyāmasahagato ca vāyusahagato ca, tadāyaṃ saṅkho saddaṃ karoti, yadā panāyaṃ saṅkho neva purisasahagato hoti na vāyāmasahagato na vāyusahagato, nāyaṃ saṅkho saddaṃ karotī’ti. evameva kho, rājañña, yadāyaṃ kāyo āyusahagato ca hoti usmāsahagato ca viññāṇasahagato ca, tadā abhikkamatipi paṭikkamatipi tiṭṭhatipi nisīdatipi seyyampi kappeti, cakkhunāpi rūpaṃ passati, sotenapi saddaṃ suṇāti, ghānenapi gandhaṃ ghāyati, jivhāyapi rasaṃ sāyati, kāyenapi phoṭṭhabbaṃ phusati, manasāpi dhammaṃ vijānāti. yadā panāyaṃ kāyo neva āyusahagato hoti, na usmāsahagato, na viññāṇasahagato, tadā neva abhikkamati na paṭikkamati na tiṭṭhati na nisīdati na seyyaṃ kappeti, cakkhunāpi rūpaṃ na passati, sotenapi saddaṃ na suṇāti, ghānenapi gandhaṃ na ghāyati, jivhāyapi rasaṃ na sāyati, kāyenapi phoṭṭhabbaṃ na phusati, manasāpi dhammaṃ na vijānāti. imināpi kho te, rājañña, pariyāyena evaṃ hotu — ‘itipi atthi paro loko, atthi sattā opapātikā, atthi sukatadukkaṭānaṃ kammānaṃ phalaṃ vipāko’ti.
그러자, 대신이여, 그 고둥 부는 사람에게 이런 생각이 떠올랐습니다. ㅡ ‘'이 변방에 사는 사람들은 얼마나 어리석은가! 어떻게 이치에 맞지 않게 고둥소리를 찾는가?'라고. 그는 보고 있는 그들에게 고둥을 쥐고 세 번 고둥을 분 뒤 고둥을 가지고 떠났습니다. 그러자, 대신이여, 그 변방에 사는 사람들에게 이런 생각이 떠올랐습니다. ㅡ '존자들이여, 참으로 사람이 함께 하고 노력이 함께 하고 바람이 함께할 때 이 고둥은 소리를 낸다. 그러나 사람이 함께 하지 않고 노력이 함께 하지 않고 바람이 함께 하지 않을 때 이 고둥은 소리를 내지 않는다.'라고.
이와 같이, 대신이여, 이 몸은 생명과 함께 하고 체열과 함께 하고 식(識)과 함께 하는 그 때에 나아가고, 물러가고, 서고, 앉고, 눕습니다. 안(眼)으로 색(色)을 보고, 이(耳)로 성(聲)을 듣고, 비(鼻)로 향(香)을 맡고, 설(舌)로 미(味)를 맛보고, 신(身)으로 촉(觸)을 닿고, 의(意)로 법(法)을 인식합니다. 그러나 이 몸은 생명과 함께 하지 않고 체열과 함께 하지 않고 식(識)과 함께 하지 않는 그 때에 나아가지 않고, 물러가지 않고, 서지 않고, 앉지 않고, 눕지 않습니다. 안(眼)으로 색(色)을 보지 못하고, 이(耳)로 성(聲)을 듣지 못하고, 비(鼻)로 향(香)을 맡지 못하고, 설(舌)로 미(味)를 맛보지 못하고, 신(身)으로 촉(觸)을 닿지 못하고, 의(意)로 법(法)을 인식하지 못합니다. 대신이여, 이런 방법에 의해서도 그대는 '이렇게도 저 세상은 있다. 화생하는 중생은 있다. 선악(善惡)으로 지어진 업(業)들의 과(果)와 보(報)는 있다.'라고 알아야 합니다."
427. “kiñcāpi bhavaṃ kassapo evamāha, atha kho evaṃ me ettha hoti — ‘itipi natthi paro loko, natthi sattā opapātikā, natthi sukatadukkaṭānaṃ kammānaṃ phalaṃ vipāko’”ti.
“깟사빠 존자께서 이렇게 말한다 해도 저는 '이렇게도 저 세상은 없다. 화생하는 중생은 없다. 선악(善惡)으로 지어진 업(業)들의 과(果)와 보(報)는 없다.'라고 생각합니다.”
“atthi pana, rājañña, pariyāyo ... pe ... atthi, bho kassapa, pariyāyo ... pe ... yathā kathaṃ viya rājaññā”ti? “idha me, bho kassapa, purisā coraṃ āgucāriṃ gahetvā dassenti — ‘ayaṃ te, bhante, coro āgucārī, imassa yaṃ icchasi, taṃ daṇḍaṃ paṇehī’ti. tyāhaṃ evaṃ vadāmi — ‘tena hi, bho, imassa purisassa chaviṃ chindatha, appeva nāmassa jīvaṃ passeyyāmā’ti. te tassa purisassa chaviṃ chindanti. nevassa mayaṃ jīvaṃ passāma. tyāhaṃ evaṃ vadāmi — ‘tena hi, bho, imassa purisassa cammaṃ chindatha, maṃsaṃ chindatha, nhāruṃ chindatha, aṭṭhiṃ chindatha, aṭṭhimiñjaṃ chindatha, appeva nāmassa jīvaṃ passeyyāmā’ti. te tassa purisassa aṭṭhimiñjaṃ chindanti, nevassa mayaṃ jīvaṃ passeyyāma. ayampi kho, bho kassapa, pariyāyo, yena me pariyāyena evaṃ hoti — ‘itipi natthi paro loko, natthi sattā opapātikā, natthi sukatadukkaṭānaṃ kammānaṃ phalaṃ vipāko’”ti.
"그러면, 대신이여, 그대에게 '이렇게도 저 세상은 없다. 화생하는 중생은 없다. 선악(善惡)으로 지어진 업(業)들의 과(果)와 보(報)는 없다.'라고 그것에 의해 생각하는 방법이 있습니까?“ "깟사빠 존자여, 저에게 '이렇게도 저 세상은 없다. 화생하는 중생은 없다. 선악(善惡)으로 지어진 업(業)들의 과(果)와 보(報)는 없다.'라고 그것에 의해 생각하는 방법이 있습니다." "대신이여, 그것은 어떤 것과 같습니까?"
"여기, 깟사빠 존자시여, 저의 사람들이 범죄를 저지른 도둑을 붙잡아 '대덕이시여, 이 자는 범죄를 저지른 도둑입니다. 대신께서 원하시는 처벌을 명령하십시오.'라고 하면서 데려옵니다. 그러면 저는 '존자들이여, 그렇다면 이 사람의 피부를 벗겨 내시오. 아마도 우리는 그의 생명을 보게 될 것이오.'라고 말합니다. 그들은 그 사람의 피부를 벗깁니다. 그러나 우리는 생명을 보지 못합니다. 그러면 저는 다시 이렇게 말합니다. '그렇다면, 존자들이여, 이 사람의 가죽을 벗겨 내시오. … 살점을 잘라내시오. … 힘줄을 잘라내시오. … 뼈를 잘라내시오. … 골수를 잘라내시오. 아마도 우리는 그의 생명을 보게 될 것이오.'라고 말합니다. 그들은 그 사람의 골수를 잘라냅니다. 그러나 우리는 생명을 보지 못합니다. 깟사빠 존자시여, 이것도 제가 '이렇게도 저 세상은 없다. 화생하는 중생은 없다. 선악(善惡)으로 지어진 업(業)들의 과(果)와 보(報)는 없다.'라고 그것에 의해 생각하는 방법입니다.